Posledná večera v roku 2020

Autorka použila médium ručne tkanej tapisérie kombinovanej s plastickou výšivkou, nakoľko ručné tkanie, resp. tapiséria patrí k ohrozeným druhom podliehajúcim možnému zániku. Cieľom autorky bolo znovuzrodiť túto poctivú remeselnú výrobu/techniku a implementovať ju do súčasnej situácie v súvislosti s COVID-19. Autorka reaguje na komplikovanú pandemickú situáciu rezonujúcu v Taliansku, v marci roku 2020. Ako inšpiračné východisko použila ikonický obraz Poslednej večere od Leonarda Da Vinciho, ktorý pozostáva z odstránenia akýchkoľvek figúr (Ježiša a apoštolov), čím sa zrazu dostáva do pozície vyprázdneného, anonymného priestoru. Týmto počinom autorka referuje k vyprázdnenosti metropol, akým je napríklad aj Taliansko, ktoré sa kedysi pred pandémiou hemžili tisíckami turistov, avšak od roku 2020 reprezentujú ,,mestá duchov“. Vyprázdnený priestor večeradla evokuje priestor ,,bez duše ľudí“, pričom zosobňuje akýsi balans medzi ironickým a tragickým. Výsledná kompozícia navodzuje atmosféru akoby sa čas dočasne zastavil, figúry si niekam ,,odbehli“ a pripravená scenéria čakala na svoje opätovné zaľudnenie, ktoré je ale v nedohľadne. Neustály zhon za niečím ,,lepším“ sa zrazu modifikoval na pomalosť plynutia času, akoby ľudia prestali myslieť len na kariéru a povinnosti, ale predovšetkým na svoje zdravie, rodinu a začali prehodnocovať skutočné životné priority nahrádzané lacnou zábavou a atrakciami.